Je čas jedla. Happy uteká domov. Má dobrú náladu a skáče od radosti, pretože už môže svojmu pánovi rozprávať, čo zažil v to ráno s Mirom v lese.
Otvára vchodové dvere a beží k Oliverovi, svojmu pánovi. Sedí za stolom v kuchyni. Ako vždy, Happy skáče Oliverovi na kolená, aby mu mohol povedať o svojich dobrodružstvách… Ale dnes ho Oliver veľmi hrubo odstrčí a Happy spadne. Nerozumie tomu, čo sa deje.
„Čo je Happy?! Všetko špiníš labkami! A všimol si si, ako neskoro si prišiel domov? Znova si všetko zašpinil. Vypadni odtiaľto!“
Happy je veľmi zaskočený, nechápe, prečo Oliver takto reaguje. Je smutný a cíti sa zle. Všetka jeho radosť je preč. So stiahnutým chvostom príde k pelechu a ľahne si.
Vtom prichádza do kuchyne Laura, jeho priateľka. „Ale prečo tak kričíš, Oliver?“ Môže ťa byť počuť až na ulicu! „Oliver:“ Tento hlúpy pes robí príliš veľa hluku a teraz zašpinil celý dom. Už mi fakt lezie na nervy!“
Ako to už často býva, títo dvaja sa začnú hádať.
Happy sa vo svojom pelechu ešte viac zmenšuje, chcel by byť veľmi maličký a najradšej by zmizol. „Ach, je to moja chyba, že sú nahnevaní.“ Vždy sa o mne hádajú.“ (Hluk hádky stíchne.) Oliver otvorí chladničku: „Nemyslíš si, že si už vypil dosť?“ pýta sa Laura a Oliver odpovedá: „Už mám toho psa dosť!“
Laura prichádza k Happymu a vrúcne ho pohladí. „Neboj sa, Happy,“ nieje to tvoja chyba. Nemôže si pomôcť. Keď je Oliver v tomto stave, hnevá sa na čokoľvek. Naozaj to nie je tvoja vina – Oliver má problém“.
